Diskusia bola o úlohe rodiny v našich životoch a o tom, že nie je správne podvádzať svojho partnera. Inak povedané, ozvalo sa v nej svedomie voči jej dlhoročnému priateľovi. Akokoľvek sa však obzerám okolo seba, mýtus o rodine, vernosti a dôvere dávno padol na hubu. Je to pozostatok z čias, keď sme sa museli báť cirkevného hnevu, ak sa nedajbože rozvedieme... Zrovna Bohu to síce môže byť jedno. Nalejme si mladého vínka a pozrime sa každý okolo seba otvorenými očami. Počúvajme svet, dotýkajme sa ho a... zložme si ružové okuliare. Fungujúca klasická rodina, nie len taká naoko, ale aj naozaj, je niečo ako snehuliak v púšti, ako posledné sústo grilovahého kurčaťa v Somálsku, ako pravé nefalšované blondýny... Ubúda ich. Ľudia idú za svojim šťastím, a ak ho nenachádzajú v manželstve obzerajú sa vôkol seba. Logicky. Strašiak z rozvodov už dávno strach nenaháňa a v prípade vážnych problémov vo vzťahu sa pýtame sami seba: „Čo je lepšie pre dieťa?“. Žiť v ilúzii dokonalej rodiny, rovno v hniezde hádok a výčitiek, alebo v prostredí, kde sa nemusí klamať a kde si otec aj matka naozaj cenia chvíle s dieťaťom strávené? Je rozvod pre dieťa traumou, alebo skôr krokom ku kľudnému, spokojnému detstvu? Deti toho predsa znesú oveľa viac ako dospelí, a dokážu k tomu mať oveľa pragmatickejší prístup, ako si myslíme... Videl som to neraz na vlastné oči.
Máme okolo seba veľa príkladov toho, že rozumne urobený rozvod môže byť balzamom na vzťah rodič-dieťa, a dokonca aj exmanžel-exmanželka. Že to čo je "zlé", je vlastne to najlepšie, čo môžu dvaja rozumní ľudia urobiť. Že čo bolo pár rokov dozadu nemysliteľné, je dnes samozrejmé. Čo bolo zlé, je dnes vlastne dobré... Ako teda určíme, čo je zlé? Ako určíme, čo je dobré? Určujú to neomylné spoločenské normy, história ľudstva, filozofi, právnici a iná háveď. Určujú a vštepujú nám to vlastní rodičia, tak ako to všepovali im ich rodičia. Vtĺka to do nás viera, učitelia, kamaráti. Formuje nás naše okolie, učíme sa z našich akcií a reakcií na ne. Jedna vec je však už istá, hranice dobrého a zlého neexistujú a keď aj, tak sú veľmi mlhavé a prelietavé.
Dobro a zlo tak vlastne neexistujú, existujú len dôsledky našich činov. Či je niečo zlé určí naše okolie, spoločnosť v ktorej žijeme, okolnosti... Je podvádzanie dlhoročného partnera zlé? Nech sa páči, možno áno, ale z ktorého uhlu? Je v poriadku, keď som občas s niekým, s kým mi je naozaj veľmi dobre, ale viem, že náš vzťah by stroskotal, že to jednoducho nie je reálne? Je lepšie na ňu zabudnúť, potlačiť medzi príjemné spomienky a jedného dňa ľutovať, že som sa zachoval „správne“? Je OK žiť so ženou, ktorú sem tam podvediem? Vyrovnajú sa všetky tie dobré chvíľky strávené s mojou partnerkou, s momentom, keď na to ona príde? Bude stáť ten moment za čas strávený s Ružou? Priveľa otázok s jedným spoločným menovateľom: nedajú sa zodpovedať bez toho, aby som ich zažil. Odsúďte ma, ale som kedykoľvek pripravený ľutovať niečo, čo som spravil. Na čo ale pripravený nie som, je ľutovať niečo, čo som nespravil.
Debatovali sme dlho do noci, pod hviezdami a na nič rozumné sme neprišli. Jej hlas svedomia, ako sme zistili, však nešiel z jej ozajstného vnútra. Vyšiel z toho, že to nie je správne podľa našeho okolia. Je to nefér. Je to svinstvo, hnus a hnoj, je to syfilis modernej spoločnosti, pretože... je to zlé, lebo to vravia od malička rodičia, lebo je to proste tak. A vlastne aj rozvody. A tiež sex pred svadbou. A vlastne aj po nej! Novodobý mor, pliaga, jeden veľký kravinec, ktorý sa Vám nemôže do cesty životom pritrafiť. Nuž ale, prečo je toho potom toľko okolo nás? Prečo stáročia dogmy, prečo tisícročia masírovania našich mozgov o tom, že podvádzanie je nesprávne a zlé, prečo to nezabralo? Prečo to máme stále na očiach, prečo to robí sused, prečo moja mama otcovi a otec mame, prečo ja svojej priateľke? Lebo je to vlastne logické. Je to v nás. Je to v Tebe.
Aby bolo jasné, nesnažím sa nijak očistiť moju zodpovednosť za to, čo robím. Nemyslím si, že za to môže moderná spoločnosť s čoraz uvoľnenejšími mravmi. Nemôže za to moje okolie, moja rodina, ani moja priateľka, ani Ruža, ani odliv, ani príliv v kombinácii so splnom mesiaca...
Moja mama raz povedala zaujímavú vetu, ktorú si dovolím citovať. „Vo vzťahu existujú aj dôležitejšie cnosti, ako je vernosť.“ Vtedy mi to prišlo, ako krutá lož, ako ospravedlnenie samej seba, ako nôž do chrbta niečomu, čomu všetci veríme. Veríme však na ilúziu, na krásny zámok z papundeklu, na nesplniteľné sľuby... Veríme, lebo chceme veriť. Chceme?
Budem rád, ak ma podporíte a hodíte tento príspevok aj na Facebook. Diki :-)